Úloha nového časopisu
Časopis Ekklesíaje medzinárodný projekt v tlačenej i digitálnej forme. Vychádza od roku 2018 v deviatich jazykových verziách, vrátane slovenskej. Spoločne ho vydávajú diecézni kňazi, diakoni a bohoslovci, a rehoľní muži, ženy a rehoľná mládež, ktorí sú v kontakte s Hnutím fokoláre.
Hnutie vzišlo z charizmy jednoty, ktorú od Boha dostala Chiara Lubichová, podobne ako František z Assisi dostal charizmu chudoby, Ignác z Loyoly charizmu poslušnosti alebo Benedikt z Nursie charizmu modlitby. Za dátum zrodu Hnutia fokoláre sa považuje 7. december 1943, kedy sa dvadsaťtri ročná Chiara (krstným menom Silvia) zasvätila Bohu v kapucínskom kostole v talianskom meste Trident.
Časopis Ekklesíasa ukázal ako potrebný a vhodný nástroj na odovzdávanie si skúseností a ako prameň inšpirácie a formácie do pastorácie, lebo viacerí kňazi, laici a pastorační pracovníci zdieľali svoju pastoračnú skúsenosť na rôznych stretnutiach hnutia. O inšpiráciu do pastorácie však žiadali aj osoby mimo samotného hnutia.
Preto sme istým spôsobom objavili našu úlohu v tom, ako byť nápomocní pri pochopení vnútornej línie napredovania dejín Cirkvi a celého ľudstva, čo sa ukazuje vďaka pôsobeniu Ducha Svätého. Zároveň sa snažíme zamerať našu pozornosť na to, čo sa od nás očakáva v tejto novej ére dejín.
Ekklesía chce teda pomôcť správne chápať túto novú epochu dejín, v ktorej sme sa ocitli. Ako však poznamenal biskup Mons. Klaus Hemmerle, biskup mesta Aachen, potrebujeme „uvažovať s veľkonočným pohľadom“. To znamená nenechať sa premôcť temnotou, ktorá vládne svetu, ale prinášať svetlo od Boha, ktorý je prameňom nového života. Veríme, že tak prispejeme k tvorbe tzv. kultúry vzkriesenia, ktorej chceme byť znamením a nástrojom.
Ako redakcia sme si vedomí, že je to nová cesta, ktorá sa otvára a rozvíja a ktorá aj otvára nové, pred tým nevídané obzory. Prinášame teda kultúrne, duchovné dedičstvo, ktoré má veľký potenciál.
Potenciál Ekklesíe
Časopisom reagujeme na potrebu nového spojenia medzi teóriou a praxou, medzi evanjeliom a konkrétnym životom ľudí na danom teritóriu. Je nutné, aby do lokálnej reality našich teritórií vstúpilo nielen ohlasovanie evanjelia Ježiša Krista a prijímanie sviatostí Cirkvi, ale aj poznanie a prax samotnej podstaty Božieho života: svetla Božej jednoty v rozdielnosti. Žijeme totiž v dobe, kedy – obrazne povedané – nemáme byť len samostatnými a krásnymi kvetmi, ale máme byť prepletení a spoločne vytvárať kyticu. Lebo to chce Boh.
Možno je to menej nápadná práca, náročnejšia, ale podstatná pre budúcnosť Cirkvi i spoločenstva všetkých ľudí. Všetci, napríklad, viac či menej poznáme zdroj nášho kresťanstva, jeho zakladajúce jadro. No dnes potrebujeme hovoriť aj o forme, čiže spôsobe jeho odovzdávania, potrebujeme nezvyčajnú inšpiráciu k odovzdávaniu tejto vzácnej tradície, lebo dnes už nikoho neoslovuje opakovanie a zdôrazňovanie pekných formulácií a dokonalých definícií. Tejto úlohe dnes čelíme.
A keď hovoríme o tradícií, treba upresniť jednu podstatnú skutočnosť. Latinské slovo tradere, z ktorého pochádza slovo tradícia, nespočíva len v doručovaní tradovaného obsahu či učenia (čo sa nesmie zanedbávať), ale skôr ide o odovzdávanie živej skúsenosti tradície, ktorá bola tak príťažlivá, že počas stáročí zviedla ľudí, aby prijali Ježiša Krista do svojho života (porov. Jer 20, 7).
Hovoríme predovšetkým o mystickej hodnote Boha a o posolstve pre ľudskú myseľ, intelekt, čo evanjelium prináša (porov. 1 Kor 2, 16). Plodnosť vzájomného prepojenia týchto dvoch rozmerov je potrebné kompetentne, adekvátne a príťažlivo ukázať dnešným ľuďom. Najmä nové generácie netúžia po ničom inom, ako po svedkoch generatívnej sily evanjelia. Hľadajú sa skutoční Ježišovi učeníci, schopní akoby vstúpiť do teoretických i existenciálnych komplikácií aktuálnych ľudí, a osvetliť, inšpirovať, ba oživiť to, čo sa ich dotýka.
Veríme, že týmto časopisom môžeme aj my prispieť k obnove a rozvoju našej Cirkvi, k otvoreniu myslí pre nový štýl spolupráce medzi jednotlivcami i skupinami. A je to dôležité najmä v troch oblastiach: v dialógu o synodalite, o dôstojnosti žien a novom vzťahu medzi mužmi a ženami, a o zdieľaní pastoračnej zodpovednosti zo strany laikov.
Realita, ktorá nás presahuje
Vieme, že Cirkev prechádza náročným a rozhodujúcim obdobím. No v redakcii sme si povedali, že toto kultúrne, duchovné dedičstvo charizmy jednoty pre pastoráciu, ktoré mnohí nepoznajú a je skutočne primerané pre dnešnú situáciu, je naozaj potrebné adekvátne spoznať. A nielen ho ponúknuť našim kňazom a spolupracovníkom v pastorácii, ale umožniť aj osvojiť si túto trojičnú dynamiku pastorácie. Povedali sme si, že musíme sa pokúsiť práve toto odovzdať, aby všetci mohli čerpať z tohto zdroja a aby sme do našich farností a komunít mohli prinášať kultúru vzkriesenia. Preto veľká zodpovednosť, ktorú cítime, sa spája s pevnou nádejou a intenzívnou radosťou.
Inšpirujúce svetlo tejto charizmy ide totiž nad rámec samotného Hnutia fokoláre. Uznávame, že vzhľadom na súčasný stav nevieme kam nás zavedie otvorenosť k dialógu, k ľuďom z iných kresťanských cirkví, iných náboženstiev a ľuďom dobrej vôle. Presahuje nás to všetkých. A hoci to presahuje dokonca aj samotnú ľudskú organizáciu v Cirkvi, neobávame sa, lebo Boh to má pevne v rukách. Približuje to povolanie a cieľ, čo si stanovil sám Ježiš – „aby všetci boli jedno“ (Jn 17, 21).
To je dôvod, prečo sa systematicky prehlbovať v tom ako vteľovať evanjelium do konkrétností lokálneho sociálneho a kultúrneho kontextu. Naše príspevky sú teda inkulturované a majú aj určitú bezprostrednosť. Spoluúčasť sa v nich prejavuje ochotou vnímať a vstupovať do situácií a akoby „vdychovať inú atmosféru“. Táto zvláštna „atmosféra“ je znakom prítomnosti Božieho Ducha, ktorú prináša práve rozhodnutie pre jednotu. Ona, resp. on následne aj vnútorne zohrieva srdcia a obnovuje (porov. Lk 24, 32).
Tešíme sa, že táto naša iniciatíva je v súlade so synodálnou cestou celej Katolíckej cirkvi, kde – ako to vyjadril Generálny sekretariát synody 14. marca 2024 – sa objavuje potreba rôznych „skupín premýšľania o vzniknutých otázkach (…) za účasti špecialistov zo všetkých kontinentov (…) a tak vytvoriť praktické prostredie synodality.“
V tejto našej ponuke teda vidíme prínos pre všetkých. Aby sme sa – parafrázujúc malého princa od Antoine de Saint-Exupéryho – nielen pozerali na seba, ale aby sme spoločne pozerali a kráčali jedným smerom: k trvalému dobru pre všetkých.